Veľa libertariánov tvrdí, že dnešný monetárny systém štátmi organizovaného vydávania peňazí nekrytých zlatom, sa musí skôr či neskôr zrútiť.
Toto je najrozšírenejší mýtus. Štát žiadne peniaze nevydáva a to ani priamo, ani prostredníctvom centrálnej banky – za normálnych okolností. V dnešnej dobe vydávajú peniaze komerčné banky, čiže súkromní podnikatelia, rovnakí podnikatelia ako majitelia reštaurácií alebo taxi služby. Každý, kto chce vydávať peniaze, si môže banku založiť, ak splní licenčné podmienky. Druhá vec je, že finančný sektor je ako taký najviac regulovaným sektorom v hospodárstve, číže aj spôsob a množstvo vydávaných peňazí je limitovaný určitými pravidlami, trebárs výškou úrokovej miery centrálnej banky, výškou povinných minimálnych rezerv, kapitálovou primeranosťou, požiadavkami na vlastné zdroje a kvalitu rizikovo vážených aktív atd. Všetky podmienky sa však dajú splniť. Jediné obmedzenie je, že banky nemôžu vydávať peniaze pod vlastným označením, číže svoje vlastné bankovky, ale, napr. v prípade európskych bánk, pod označením meny – euro, čo je, bohužiaľ, jediná zákonná mena v eurozóne.
Nemusí mať banka najprv vklady, aby mohla poskytovať úvery?
Peniaze sa dostávajú do obehu ich vydaním formou pôžičky. Najprv si podniky alebo domácnosti musia od banky požičať. Impulz ide od nás. Peniaze vzniknú ako kredit, ktorý sa objaví na našom bežnom účte (náš vklad v banke). Súčasne k tomu banka zaúčtuje do svojich aktív úverovú pohľadávku a na strane pasív navýši depozitá (prijaté vklady) o sumu úveru. Pokiaľ si nikto peniaze z banky nepožičia, žiadne peniaze nevzniknú. Treba na to dvojstranný obchodný vzťah. Nikto peniaze netlačí vopred a nezahlcuje nimi ekonomiku. A má to aj druhú stranu mince. Ak úver splatíme, peniaze zaniknú. Číže banka nám zdebetuje bežný účet a zaúčtuje zníženie pohľadávky na strane aktív a zníženie depozít na strane pasív. Stav peňazí v obehu po ukončení tejto transakcie je nula. Peniaze, ktoré používame pri bankových platbách, sú peniaze, ktoré do obehu vydali komerčné banky. Centrálna banka zase vydáva do obehu peniaze, ktoré sa nachádzajú na rezervných účtoch komerčných bank v centrálnej banke a používajú sa na prevody depozít medzi bankami. Predpokladom je zase to, že komerčná banka si musí od centrálnej banky požičať, inak ani tieto peniaze nemajú ako vzniknúť. Z týchto rezerv sa časť vyskytuje aj vo forme papierových bankoviek a minci, ktoré sa ešte stále používajú v obehu. Na poskytnutie pôžičky komerčná banka nepotrebuje vklady občanov, pôžičku vytvorí tak, ako som už spomenul. Vklady – depozitá potrebuje na to, že ak si dlžník želá previesť svoje peniaze do inej banky, musí mať banka dostatočnú rezervu na svojom účte v centrálnej banke, aby mohla peniaze previesť. Preto sa snaží priťahovať nové vklady z trhu, čo sa deje prevodom peňazí medzi komerčnými bankami na ich rezervných účtoch v centrálnej banke. Je to pre banku zvyčajne lacnejšie ako požičiavať si na medzibankovom trhu alebo priamo od centrálnej banky.
Ľudia si myslia, že peniaze sú niečo nemenné; ak sú v obehu, tak už zostávajú navždy.
Každé jedno euro, ktoré sa dostalo do obehu štandardným spôsobom, sa po čase z obehu stiahne, zanikne. Peniaze existujú iba na určitú dobu a to na dobu splatenia úveru, na ktorú boli vydané. Keďže v dnešnom svete sa vydávanie a sťahovanie peňazí z obehu deje na dennej báze v miliónoch prípadov, celá masa peňazí sa nám javí ako nemenná homogénna masa. Pri úverovej expanzii táto masa narastá a pri reštrikcii klesá, avšak stále zostáva v obehu určité množstvo, ktoré je viac-menej nemenné a preto je možné vydávať aj papierové – hotovostné peniaze. Preto sa nám zdá, že peniaze existujú natrvalo. Faktom ale je, že vždy existuje v ekonomike stav, kedy je množstvo peňazí v obehu z určitej transakcie rovné nule a je nahradené tovarom. Peniaze totiž slúžia iba na preklenutie časového nesúladu, keď potrebujeme nakúpiť určité tovary a služby a nemôžeme na trhu ešte ponúknuť na výmenu naše tovary alebo služby z dôvodu, že ich ešte nemáme vyrobené. Pod výmenou tovarov a služieb myslím aj prácu ako podieľanie sa na určitom tovare. Inak by peniaze zmysel nemali a nepotrebovali by sme ich, pretože podstatné je to, aby sme si vymieňali tovary a služby, nie aby sme vlastnili peniaze, ktoré nemajú žiadnu úžitkovú hodnotu. Sú len dočasným dlhovým finančným aktívom, podobne ako dlhopis. Trvalým finančným aktívom sa stávajú iba v bilanciách účastníkov trhu, ktorí dosiahli zisk, čiže nadprodukciu. Treba však podotknúť, že vo výnimočných situáciách vydáva do obehu peniaze aj centrálna banka, ak sa dohodne na nákupe určitého aktíva s niektorým z účastníkov trhu. V tomto prípade ide o nekryté peniaze, ktoré obiehajú v ekonomike natrvalo. Nekryté peniaze sa však vydávali do obehu týmto spôsobom aj v časoch zlatých štandardov, keď mali byť všetky bankovky kryté väčším či menším objemom zlata.
Peniaze ľudia chápu ako všeobecný výmenný prostriedok, nie ako úverovú pohľadávku s definovanou splatnosťou.
Výmenná schopnosť peňazí je viditeľne najväčšia výhoda peňazí, ale je až sekundárna. Sú aj iné platidlá ako peniaze. Každý tovar je vymeniteľný za iný, takže tovar je automaticky aj platidlo a má okrem úžitkovej vlastnosti aj výmennú funkciu. Niektoré tovary – komodity typu zlata a striebra sa používali voľakedy najmä ako výmenný prostriedok. Najprimárnejšia vlastnosť moderných peňazí je však preklenutie časového nesúladu medzi našou potrebou vlastniť tovary a služby a našou schopnosťou dodať na výmenu naše tovary a služby.
Predstavte si ekonomiku o dvoch ľuďoch, napr. na nejakom ostrove. Jeden chytá ryby a druhý je roľník, pestuje obilie a pečie z neho chlieb. Rybár chytí dostatok rýb pre oboch každý deň, roľníkovi však trvá niekoľko dní, kým pomelie múku a upečie chlieb. A medzitým musí tiež jest, čiže potrebuje ryby od rybára. Preto sa dohodnú, že rybár dodá roľníkovi každý deň jednu rybu na úver a roľník sa zaviaže, napr. po 3 dňoch dodať rybárovi chlieb. Keď tieto práva spíšu, tak vznikne zmenka - roľník sa zaviazal, že za 3 dni dodá rybárovi bochník chleba. Záväzok je daný, výmenný kurz tovarov je stanovený – vznikli peniaze vo forme individuálnej zmenky. Po 3 dňoch rybár predloží zmenku roľníkovi na plnenie, roľník vydá rybárovi peceň chleba a zmenku roztrhá. Peniaze zanikli. A od nasledujúceho dňa začína všetko odznova. Ak by bol roľník schopný dodávať svoj tovar na trh na rovnakej dennej báze ako rybár, žiadne peniaze by nebolo treba, pretože by sa tovary vymenili každý deň a obaja by jedli aj rybu aj chlieb. Peniaze preto majú zabezpečovaciu funkciu, ktorá zaručuje dodanie dohodnutého tovaru. Výmenná funkcia je menej dôležitá, pretože aj pri ekonomike, povedzme s 50-imi tovarmi, je možné ísť na jarmočný trh a tovary si medzi sebou vymeniť. Samozrejme, že používanie peňazí (či už pôvodných kovových mincí alebo moderných elektronických penazí) vo výmennom procese je oveľa jednoduchšie a umožňuje vznik nových tovarov, služieb a ďalších profesií. A keď je tých tovarov v ekonomike veľa a bártrová výmena sa stáva nepraktickou a komplikovanou, je len otázkou času, kedy príde nový typ podnikateľa, ktorý, aby uľahčil vzájomnú výmenu tovarov, sa bude venovať výlučne úverovaniu a vyrábaniu zmeniek – peňazí. A máme tu bankára. Bude pôsobiť ako centrálna protistrana pre výmenu všetkých tovarov, stanoví výmenné kurzy medzi tovarmi, podľa zvyklostí na trhu, napr. 1 bochník chleba = 3 ryby, 1 ovca = 20 sliepok, 1 sliepka = 10 rýb a pod. a dá svojej mene (bankovke) názov. Za svoju prácu si bude pýtať od klientov – dlžníkov odmenu, podľa výšky úveru a dĺžky splatnosti – úrok. Pre ľudí odpadla práca vymáhať dodanie tovaru od svojej protistrany, stala sa prácou bankára. Ľudia musia veriť, že tento bankár vydáva peniaze do obehu správne, v správnych pomeroch, čo sa týka výmenných parít jednotlivých tovarov, na ktoré sú pôžičky určené a iba vtedy, ak ide o preklenutie časového nesúladu. Zároveň vie tovary vymôcť. Dlžníka to núti vyprodukovať nadprodukciu, aby zaplatil aj úrok. Dnes už nové meny nemusia vznikať ako odvodeniny od výmennej parity tovarov medzi sebou, ale stačí, ak sa odvodia od nejakej existujúcej meny počiatočným kurzom. Tak vzniklo aj euro.
Z toho vznikla aj teória, že fiat peniaze nemajú žiadnu hodnotu a ide iba o to, aby ľudia danej mene verili.
Nie, moderné úverové peniaze hodnotu majú. Tá viera v súčasnosti vychádza v skutočnosti z toho, že ľudia veria, že sú peniaze vydávané bankami správne. Čiže sú kryté tovarom, ktorý sa má na trh dodať a zároveň vrátenie peňazí je vymožiteľné bankou. Napr. ak nesplatíte hypotéku, banka vám vezme založený dom, ten predá a uspokojí svoju pohľadávku, zároveň peniaze stiahne z obehu. Peniaze ani iné finančné aktívum, napríklad dlhopis alebo akcia, sami o sebe nemajú žiadnu úžitkovú hodnotu – nenajeme sa z nich, je to len finančné aktívum – dlh, ktorý raz bude splatný a má svoju cenu. Pod peniazmi si jednoducho predstavme množstvo tovarov, ktoré si za ne môžeme vymeniť, pretože práve to reprezentujú a týmito tovarmi sú aj kryté. To je ich hodnota. Pojem fiat peniaze sa začal používať, keď dovtedy vydávané bankovky - potvrdenky, ktoré potvrdzovali, že do depozitu sa uložilo určité množstvo zlata, prestali spĺňať toto kritérium a začali sa vydávať bez možnosti vymeniť ich za zlato. Vydávali sa však chybným spôsobom – zaplatením za tovar priamym natlačením bankoviek centrálnou bankou, namiesto úverového vzťahu importér - komerčná banka. Prvé takto vydané peniaze (mimo pár pokusov z dávnejšej histórie) boli tzv. petrodoláre, ktoré začala použivať americká vláda za nákupy ropy v 70-tych rokoch v obchode so Saudskou Arábiou.
Najprv však existovali peniaze kryté zlatom, zlatý štandard.
Úplný zlatý resp. strieborný štandard bol do čias feudalizmu resp. ranného kapitalizmu, keď medzi obyvateľstvom kolovali iba odliatky z kovov vo forme zlatých a strieborných mincí. Ani kovy ani papierové peniaze kryté kovmi nepovažujeme za pravé peniaze. V skutočnosti išlo o potvrdenky na vyzdvihnutie si určitého množstva zlata z banky, ktorá to garantovala. A zlato je komodita - tovar ako každý iný, má svoju úžitkovú hodnotu, rovnako ako pšenica, ropa, počítač, železo. To znamená, že do skončenia zlatého štandardu sme si vymieňali tovary a služby prostredníctvom jedného najuniverzálnejšieho a najrozšírenejšieho tovaru – zlata, aj keď ako forma sa používali papierové bankovky. Z toho dôvodu, aby sme nemuseli prenášať zlato fyzicky. Ale aj v čase zlatého štandardu vznikali fiat peniaze. Išlo o tlačenie bankoviek nekrytých zlatom, napríklad počas vojen. Ľudstvo si prešlo turbulentným vývojom v oblasti platenia si za tovary, v každej krajine prebiehal vývoj trochu inak a aj zlatých, strieborných a kombinovaných štandardov a foriem bolo viacero. Napr. prvý americký dolár v zlatom štandarde kryl hmotnosť 1/20 trójskej unce zlata a skončil na krytí 1/42. Ďalším problémom platením si bankovkami kryjúcimi komodity bolo, že s komoditami sa aj obchodovalo na trhu, a aj v menách, ktorými boli kryté, pričom ich cena prevažne rástla. Takže ľudia museli neustále znižovať ceny svojich výrobkov vyjadrených v papierových bankovkách, ku ktorým sa pomerovali ostatné ceny výrobkov, aby sa zachovala rovnaká parita vzhľadom na rastúcu cenu definovaného množstva zlata v nominálnej hodnote bankovky – prebiehala permanentná deflácia. Niektoré štáty zakazovali vlastniť alebo predávať zlato občanmi, inde bolo rovno znárodnené. V medzinárodnom obchode po druhej svetovej vojne sa štáty snažili zafixovať cenu zlata ako aj devízové kurzy voči doláru, ako hlavnej svetovej mene, čo je v rozpore s princípmi fungovania slobodného trhu. Dnes je už jasné, že platenie si bankovkami predstavujúcimi pevné množstvo komodity, ktorého cena sa na trhu mení, je zlé riešenie platobného systému. K modernej teórií peňazí a k tomu, že peniaze majú vznikať ako úvery a len na určitú dobu, sme sa vlastne dopracovali až koncom 20-teho storočia, uvoľnením komerčného bankovníctva v oblasti vydávania peňazí (tzv. frakčné bankovníctvo). Vráťme sa k tomu príkladu o rybárovi a roľníkovi. Ak by si títo dvaja účastníci trhu nevymysleli dočasnú zmenku, ako zábezpeku na dodanie tovaru, ako by si vymenili tovar, ak ani jeden z nich nevlastnil zlato, alebo inú komoditu, či tovar? Debaty okolo návratu k zlatému štandardu nemajú žiadny zmysel, patria do histórie a stačí iba pochopiť funkciu moderných peňazí.
Zástancovia zlatého štandardu tvrdia, že návrat k zlatému štandardu by nespôsoboval infláciu.
Nie je to pravda. Za prvé, návratom k zlatému štandardu by sme prišli o skutočné moderné, najmä elektronické peniaze, zastavil by sa technologický pokrok. Za druhé, vieme aj z minulosti, že keď by sa vyťažilo málo zlata, vydalo by sa do obehu málo bankoviek, ale keby sa vyťažilo veľa zlata, tak zase veľa bankoviek. A to by tiež mohlo spôsobiť infláciu, tak ako tomu bolo aj v minulosti. Zlato nemá nič spoločné so vznikaním alebo nevznikaním inflácie, tá bola aj v minulom storočí, aj v stredoveku. Vždy záleží od situácie na trhu. V minulosti sa zväčša jednalo o infláciu v dôsledku výpadku potravinových alebo energetických zdrojov. A potom aj štátom organizované vydávanie nekrytých bankoviek do obehu, napr. pri financovaní vojen. A to sa bavíme o ére zlatého štandardu. V dnešnej dobe spôsobuje infláciu, resp. potenciálnu infláciu, najmä porušenie princípu vydávania peňazí úverovým spôsobom, ktorú spôsobujú centrálne banky v spolupráci s niektorými účastníkmi trhu. Aj keď v realite sa to neprejavuje v raste spotrebiteľských cien, keďže produkčné kapacity sú globálne schopné pokryť akýkoľvek dopyt po tovaroch, prejavuje sa to však bublinami cien finančných aktív, rastom cien akcii, dlhopisov, nehnuteľností, zlata atd. Navyše, zlato ako komodita je už takisto volatilné aktívum. Dnes sme napríklad svedkami praskania zlatej bubliny a zďaleka sa pád cien zlata nekončí. Preto teoreticky platí, že ak nám doteraz povedzme 1000 jednotiek meny pokrývalo 1000 kusov tovaru, tak ak sa objavia nové nestiahnuteľné peniaze v hodnote ďalších 1000 jednotiek a kryjú stále iba pôvodný tovar v hodnote 1000 jednotiek, je jasné, že teoreticky nám tento stav znížil kúpnu silu peňazí na polovicu. Aj keď sa to nemusí prejaviť v raste spotrebiteľských cien.
Je teda kvantitatívne uvoľňovanie zlé riešenie?
Áno. Nie je to nič iné, ako oficiálne falšovanie peňazí. Peniaze sa totiž nedostali do obehu ako pôžičky na dodanie nového tovaru, ktoré budú splatné a vymožiteľné, ale iba ako pripísanie novovytvoreného cashu na účet výmenou za iné finančné aktívum, zvyčajne vládny dlhopis. Obhajoba, že po čase tie aktíva centrálna banka na trhu zase predá a stiahne likviditu z obehu, neobstojí. Jednak sa to podariť nemusí a monetizácie štátnych dlhov z minulosti o tom svedčia, jednak je to ako keď ukradnete niekomu peniaze, používate ich, po čase ich vrátite a dúfate, že si to vlastník nevšimne. Ak sa vrátim k tomu nášmu prikladu s rybárom a roľníkom, tak kvantitatívnym uvoľnením by bolo, že rybár podľa originálu zmenky, ktorú mu vystavil roľník, vytvorí falzifikát a bude sa snažiť predložiť ju na preplatenie roľníkovi. V tejto dvojosobovej ekonomike je evidentné, že takáto zmenka by bola odhalená a nemala by šancu na úspech. Roľník si pamätal, že podpísal iba jednu zmenku a druhú označí za falzifikát a roztrhá ju. Avšak takáto ľahká identifikácia falošných zmeniek je problematická, ak existuje iba jedna univerzálna zmenka – peniaze a existuje široká ekonomika. Takéto falošné peniaze len tak ľahko neobjavíme. Našťastie nás o tom centrálne banky informujú, takže vieme, koľko nekrytých peňazí vyslali do obehu tým, že našli subjekty na trhu ochotné spolupodieľať sa na tomto znehodnocovaní meny. Takže pre paralelu v našom príklade by platilo, že rybár predloží na plnenie dve zmenky, s odôvodnením, že je to iba dočasné a je krízová situácia, roľník povie fajn, rozlomí chlieb na polovicu a vyrovná s nimi obidve zmenky. To je pretavenie zníženia kúpnej sily peňazí v praxi – zmenka znejúca na jeden celý bochník chleba má hodnotu polovice bochníka chleba. Centrálne banky sa svojich občanov nepýtajú, či im môžu znížiť kúpyschopnosť meny a znížiť hodnotu úspor vydaním nekrytých peňazí. Rozdiel je však aj v tom, či kvantitatívne uvoľňovanie vykonáva FED alebo ECB. Americká ekonomika je postavená na kapitálovom trhu, firmy sa financujú cez vydávanie akcií a dlhopisov, je rozvinutý inžiniering nadstavbových derivátových štruktúr nad spotovým trhom, nikto neposudzuje konjunktúru či recesiu inak, ako cez vývoj akciových indexov a nie cez vývoj HDP. Takže ak FED kúpi hypotekárne záložné listy kryté nehnuteľnosťami, ktoré svoju hodnotu majú, dáva to iný zmysel, ako keď ECB zvažuje nakúpiť vládne dlhopisy trebárs Talianska. Nákupom vládnych dlhopisov by prišlo k monetizácii dlhu, čiže odkúpením týchto dlhopisov z trhu a dodaním likvidity by sa zvýšila masa peňazí v obehu kryjúca nezmenené množstvo tovarov. Inými slovami, straty z nezaplatenia dlhopisov by namiesto investorov znášali všetci občania EU v podobe zníženia kúpnej sily eura. A pravdepodobnosť opätovného predaja vládnych dlhopisov za rozumnú cenu je nízka, vlády sú zlí hospodári, ich výdavky sa v pomere k príjmom neustále zvyšujú, čiže straty narastajú a nie sú ochotné urobiť sebareflexiu. Súčasne je obrovskou deštrukciou trhu, ak ECB vyhlási, že ak bude najhoršie, vládne bondy odkúpi. Trh bez prirodzenej očistnej schopnosti od stratových podnikateľov nemá žiadny zmysel, a v princípe to ani nemôžeme nazvať trhom.
A preto vznikajú alternatívne meny ako Bitcoin.
Bohužiaľ. A nalákajú zase dosť investorov, ktorí o svoje peniaze prídu. Nejedná sa však o menu. Ako som popísal na začiatku – mena – peniaze, vznikajú ako dlhové finančné aktívum, zjednodušene povedané, peniaze sú pôžičky. Sú vydané na určitú dobu a po čase, splatením pôžičky, zaniknú. Slúžia iba na to, aby sme si vymenili tovary a služby a preklenuli časový nesúlad. Ak to teda nie je mena, tak to musí byť buď finančné aktívum, tovar, alebo služba. Každý tovar, či služba má svoju úžitkovú hodnotu, to je to, prečo ich ľudia potrebujú. Je pritom jedno, či ide o cukor, soľ, auto, zlato, ropu, či divadelné predstavenie. Finančné aktíva nemajú úžitkovú hodnotu, ale majú svoju cenu odvodenú od ziskovosti vznikajúcej pri výrobe a predaji tovarov a služieb ich emitentmi. Napr. akcie Microsoftu odvíjajú svoju cenu od zisku pripadajúceho na akciu, ktorý vzniká z tržieb z predaja softwarových výrobkov. Ak kúpime korporátny dlhopis, máme právo na vrátenie istiny a zaplatenie úroku a pri nedodržaní plnenia sa veritelia prostredníctvom bankrotu dostanú k tržbám a majetku podniku. Keďže bitcoin nezabezpečuje žiadne práva, tak sa nejedná ani o finančné aktívum. Ide teda o tovar alebo službu. A pýtam sa, akú má úžitkovú hodnotu, keď vám niekto na účet pripíše napr. 1000 bitcoinov. To isté môže napísať na kus papiera. Aká je úžitková hodnota napísanej čislovky na papieri? Žiadna. A je úplne jedno, ako tých 1000 bitcoinov vzniklo. Či ste si ich vydolovali vyriešením nejakej matematickej úlohy alebo ste si zahrali počítačovú hru a na každom leveli vám program pripísal body. Veď napísať si čislo na papierik a skúsiť ho predať, môžete aj vy, na to nepotrebujete bitcoin. Otázne bude, kto a prečo by ten papierik bez hodnoty od vás kúpil. Nad tým sa treba zamyslieť pri investovaní do Bitcoinu.
Niektorí ekonómovia tvrdia, že jeho úžitková hodnota je v schopnosti vymeniteľnosti.
Schopnosť vymeniteľnosti nie je žiadna úžitková vlastnosť. Vymeniteľné sú všetky tovary a služby, takisto ako aj všetky finančné aktíva alebo peniaze. Tie sú vymeniteľné najrýchlejšie. Pre tovar a službu vždy musí existovať aj úžitková hodnota a tú bitcoin nemá. Všetko, čo má hodnotu, či už úžitkovú alebo finančnú, v prípade finančných aktív, má svoju cenu a môžeme ho nazvať platidlom. Platidlom je momentálne aj Bitcoin, pretože niekto je ochotný za neho na burze utratiť peniaze, čiže má svoju cenu na trhu aj bez úžitkovej či finančnej hodnoty.
A čo lokálne meny?
Sú to lokálne platidlá, označenie mena nie je správne, sú to ceniny. Tie sú v poriadku, je to to isté ako napr. gastro lístky alebo kolky. Sú kryté peniazmi, napr. eurom, väčšinou v kurze 1:1. Ak chcem vydať 1000 kusov nejakého lokálneho platidla - napr. živec, musím deponovať na účet 1000 euro a môžem ich pustiť do obehu zaplatením za tovar alebo sužbu. Pretože, vždy, v rámci obehu, je možnosť, že držiteľ živcov si ich vymení za tých počiatočných 1000 euro u toho, kto ich deponoval na účet. Je to iba obmedzenie vymeniteľnosti eura v určitom prostredí, nič viac.
Zástancovia bitcoinu tvrdia, že radšej mať bitcoiny bez úžitkovej hodnoty ako bezcenné papierové peniaze.
Bohužiaľ, to je len nechápanie problematiky. Predstavte si situáciu, že si v jeden deň všetci vymeníme tovary naraz, ktoré potrebujeme a nemusíme si v ten deň zase požičiavať peniaze. To znamená, že množstvo peňazí v obehu bude nula. Nebudú existovať ani tie papierové peniaze, pretože aj tie sa stiahnu z obehu ich deponovaním na účty, z ktorých sa splatia úvery. Čiže všetci v ekonomike budú vlastniť práve tie tovary, ktoré potrebujú – a ktoré majú pre nich úžitkovú hodnotu. Nikto nebude vlastniť peniaze, pretože peniaze v obehu v ten deň nebudú a teda zároveň ani nezáleží na tom, či majú alebo nemajú úžitkovú hodnotu. Ak však niekto vymenil svoj tovar aj za bitcoiny, tak vlastní aj tento tovar, ktorý žiadnu úžitkovú hodnotu nemá. Bitcoin sa totiž nemal ako z obehu stiahnuť, nie je to dlhové finančné aktívum. A ako vidíte, „bezcenné“ papierové peniaze neboli bezcenné, pretože sme ich vymenili za tovar, ktorý potrebujeme. Ale ako v ten deň zužitkujeme bitcoiny?
Takže predstavuje Bitcoin hrozbu?
Bitcoin je hra Čierny Peter. Komu zostane na ruke, ten stratí všetko. Mrzuté na tom je, že táto pyramídová hra má obrovský marketing a infraštruktúru a preto pôsobí dôveryhodne. A ešte smutnejšie na tom je, keď ho podporujú aj niektorí ekonómovia, ktorí sa nad tým hlbšie nezamysleli a dali sa zmanipulovať v mene akejsi nezávislej meny. Možno ten autor projektu mal úmysel dobrý, avšak chýbali elementárne vedomosti z finančného trhu. Keďže však tento projekt je postavený na dvoch kľučových frázach, a to na slove „dolovanie“ čo má pripomínať ťažbu zlata a na fráze, že „peniaze sú bezcenné“ , čo má zľahčiť argumentáciu voči bezcennosti Bitcoinu, skôr pôjde o účelový plán od začiatku. A následne to podľa mňa zneužili podnikateľské skupiny, ktoré sa snažia zarobiť na nafukovaní bubliny, kým nespľasne. A pritom možno stačilo nájsť len jurisdikciu, kde môže banka vydávať peniaze pod svojím vlastným označením.
Je vôbec možné mať bankovníctvo bez centrálnej banky?
Samozrejme, veď v minulých storočiach tomu tak aj bolo. Banky vydávali peniaze do obehu pod svojím vlastným menom. Museli sa snažiť, aby si bol niekto ochotný požičať ich menu, ale zároveň aj aby boli účastníci trhu ochotní vymieňať svoje tovary za túto menu. A zároveň musela banka získať profit na úroku, aby mala z čoho žiť. A preto si musela dávať sakramentský pozor, komu peniaze požičia. Totižto, nesplácané úvery takisto vytvárajú potenciálnu infláciu. Napr. ak požičala 100 tis. libier na hypotéku a vrátilo sa jej iba 80 tis., v dôsledku nesplácania úveru a vydraženia nehnuteľnosti, tak tých 20 tis. libier zostalo v obehu nekrytých. A tým pádom sa banka mohla dostať do ťažkostí v dôsledku nedôvery trhu voči rastúcej nekrytej peňažnej mase vydávanej touto bankou a nakoniec zbankrotovať. Nebolo to jednoduché, preto bolo iba otázkou času, kedy sa banky začali spájať, resp. menšie banky sa stávali klientmi väčších bánk. Tak vznikla napr. Bank of England. Pri spájaní sa, si banky museli stanoviť pravidlá, za akých môžu túto menu vydávať a navzájom sa kontrolovať. A keďže v modernom svete sa peniaze prevádzajú elektronicky, tak si museli založiť centrálnu clearingovú organizáciu, ako svoju dcérsku spoločnosť. Takto vznikol pôvodný FED, keď doláre vydávalo viacero súkromných bánk. V tomto modeli by ostatné banky krachujúcu banku nezachraňovali. Nikdy by nepripustili nákup vládnych dlhov ich dcérskou firmou. Dnes centrálna banka pomáha tým bankám, ktoré mali dávno skrachovať. Pomáhať bankám majú investori, nie centrálna banka. A samozrejme, stanovovanie nákladovej úrokovej miery a existencia garančnej schémy centrálnou bankou je deformáciou trhu a spúšťačom problémov. Ak by sa do krízy likvidity centrálne banky nemiešali, trh by ju dávno vyriešil. A presne naopak, ako to robia centrálne banky. V dôsledku nedostatku likvidity mali úroky enormne stúpnuť, čo by zapríčinilo prudší pokles cien finančných aktív (akcií, dlhopisov, nehnuteľností) tak, aby ich výnosy z držania, resp. výnosy do splatnosti, odrážali aktuálne úrokové sadzby. A tento pokles cien aktív by následne uvoľnil likviditu, ktorá by sa opäť rozprúdila ich nákupom, čo by zase uvoľnilo tlak na úvery a prišlo by k zníženiu sadzieb. Bohužiaľ, dnes máme s výnimkou nehnuteľností (ale aj tam už sú vo viacerých segmentoch straty dobehnuté), vysoké ceny ostatných finančných aktív a nízke úroky, pričom investori stále sedia na peniazoch a peňažné toky sa nepodarilo dostatočne rozprúdiť. A už nie je čo vymýšľať z pohľadu centrálnej banky. Iba obísť komerčné banky a dohodnúť sa s účastníkmi trhu na odkúpení finančných aktív a dodať tak nekryté peniaze na účty bankám, fondom, penzijným fondom a poisťovniam. Čo nie je žiadne riešenie, pretože tieto peniaze nejdú do reálnej ekonomiky, ale na finančný trh, avšak zase len do nízko úročených a kvázi bezpečnejších vládnych dlhopisov, pričom nám popri tom centrálna banka znehodnotí úspory. Dúfam, že ECB k takému niečomu už nepristúpi. Preto si myslím, že bez existencie centrálnych bánk, vzniknutých zo zákona a monopolmi v oblasti tlačenia bankoviek, by si trh problémy s likviditou vyriešil rýchlejšie a prirodzene.
Nie je súčasná kríza eurozóny krízou eura?
Nie. Je to zamieňanie podstaty problému. Vládne dlhy nemajú nič spoločné s eurom ako menou. Na kvalitu meny má vplyv iba inflácia. Preto nie je žiadny dôvod, aby z dôvodu nepreplácania napríklad gréckych bondov mal byť problém s udržateľnosťou menovej únie ako takej. To s tým nemá nič spoločné, je to to isté, ako keby sme tvrdili, že ak občan nespláca hypotéku, tak to ohrozuje euro. Problém by bol, ak by k nesplácaniu hypoték prišlo v masívnom rozsahu, tým by nám vzrástla potenciálna inflácia z dôvodu nestiahnutia dostatočného množstva peňazí z obehu. Vláda je však dlžník ako každý iný a je vecou veriteľov, ako si nesplácanie vyriešia. Problém voči euru by nastal až vtedy, ak by centrálna banka dlh odkúpila. Potenciálna inflácia by vzrástla v dôsledku prísunu nekrytých peňazí do obehu, ale nie v samotnom dôsledku nesplatenia dlhopisov niektorou vládou.
Práve pomer nekrytých peňazí voči celkovej mase peňazí v obehu určuje kvalitu meny. A tento pomer bude mať pravdepodobne najhorší USD. Na samotný devízový kurz však vplývajú iné faktory, napr. výška úrokových sadzieb, inflácia, preferencie regiónu investormi, nálady, trendy, očakávania a špekulácie investorov atď.
Zástancovia vylúčenia niektorých krajín z menovej únie tvrdia, že by si vyriešili ich dlhovú krízu devalváciou ich národnej meny.
No ale to je založené na predpoklade, že ich centrálna banka poruší zmysel činnosti centrálnej banky a odkúpi vládne dlhopisy, čím zmonetizuje dlh, vytvorí potenciálnu infláciu a tým zdevalvuje menu. Ja si myslím, že takéto niečo sa v moderných ekonomikách neudeje, centrálne banky sú nezávislé od vlád a teda národná mena by z tohto pohľadu nič neriešila. Hľadali by sa iné riešenia, ako sa dohodnúť s veriteľmi. Je jedno či vláda dlhuje a nespláca v eure alebo v akejkoľvek inej mene. Podstatné je to, že nespláca. Všetky vlády majú dodržiavať vyrovnaný rozpočet ako základný princíp hospodárenia a nikto nemá tlačiť na centrálne banky, aby odkupovali vládne dlhy. Ak už teda centrálna banka existuje, má strážiť infláciu, nič viac. Nesplácanie dlhov si majú riešiť investori s dlžníkom, napr. odpredajom majetkových účastí štátu, pozemkov a pod. Euroval je, povedzme, prijateľnejšie riešenie, pretože , členské štáty dokážu pod rúškom vymáhania nastieniť dlžnému štátu aj iné možné sankcie, čo súkromné firmy nedokážu. Je to vlastne investičný fond, ktorý z toho môže aj mierne profitovať v dlhodobom horizonte, avšak zase: nikto sa nepýtal občanov EU, či chcú týmto spôsobom investovať, keďže vklady do tohto fondu sú vkladmi peňazí daňových poplatníkov a nie je to nevyhnutný výdavok ale investícia.
Môže umelo vytvorená Európska menová únia a euro vydržať?
Euro bolo vytvorené rovnako umelo ako hociktorá iná mena, trebárs slovenská koruna, alebo poľský zlotý. Jednoducho, všetky tieto meny vznikli zo zákona a ustanovením centrálnej banky. Preto v tomto žiadny rozdiel nevidím. Prirodzené vzniknutie meny sa deje tak, že komerčná banka bude vydávať peniaze pod svojou vlastnou značkou – menou. A to v dnešnom hospodársko-politickom priestore neexistuje. Ako som už povedal, kríza nesplácania vládnych dlhov nesúvisí s eurom ani s inou menou. Na kvalitu meny – kúpyschopnosť, nemá žiadny vplyv. S jedinou výnimkou, a to, ak centrálne banky odkúpia finančné aktíva za novo vydané peniaze. A je jedno, či by sa jednalo o euro alebo poľský zlotý. Hrozí znehodnotenie úspor a oslabenie meny voči iným menám. Avšak samotné tieto dva fakty na existenciu meny nemajú vplyv – tá pokračuje ďalej, akurát so slabším výmenným kurzom a vyššou infláciou. A vymeníme ju za novú verziu, až keď v dôsledku hyperinflácie sa nám nezmestia nuly na bankovku. A preto otázka, či si chceme platiť v tomto regióne jednou menou, alebo 20-imi menami, je čisto naše rozhodnutie, resp. rozhodnutie našich politických zástupcov. Nie je vynútené žiadnou ekonomickou udalosťou. Subjektom na finančnom trhu vyhovuje používanie viacerých mien, pretože môžu s nimi obchodovať, sprostredkúvať obchody podnikom a domácnostiam a profitovať na kurzových spreadoch. Pre podniky a domácnosti je výhodnejšie používať jednu menu, kde tieto náklady odpadávajú. Spolu s odstránením bariér, napr. colných, legislatívnych, administratívnych, je pre sektor domácností a podnikov EMU výhodnejšie prostredie.
Roman Scherhaufer (European Investment Centre)
comments($art) ->anonymous()->props(array( 'addEmbed' => true, 'addToggle' => true )); $comments->out(); */ ?>